Paulo Coelho v knihe Rukopis nalezený v Akkonu napísal:
“ Aby sme mohli načúvať slovám Lásky, musíme jej dovoliť, aby sa priblížila.
Keď sa však priblíži, bojíme sa toho, čo nám chce povedať. Pretože Láska je slobodná a jej hlasu naša vôľa ani úsilie nevládne.“ 
Máločo ma bolí tak ako keď vidím dvoch milujúcich sa ľudí okolo seba, ktorí nie sú na tom spravnom mieste. Vedľa seba. Vedľa lásky. A vytvárajú tak trápenie dvoch duší, dvoch sŕdc. A niekedy aj viacerých ľudí okolo… Tých duši a sŕdc, kde chce sídliť láska. Zostávajú na mieste, kde nie sú šťastní, ich duša chradne a iskra slabne a boja sa urobiť krok k láske. Zo strachu, že nerobia dobre, zo strachu, že ublížia, zo strachu, že si nie sú istí. Zo strachu, že budú odmietnutí. Strach, strach, strach… a láska sa tomu prizerá a čaká, kedy bude prijatá 
Včera som počúvala jedného muža ako krásne hovorí o žene, ktorú miluje, ako mu znežnel hlas a pohľad, ako zmäkol, ako mal prirodzený šťastný úsmev na tvári. A potom povedal Nie, nejdem za ňou, nezavolám… Až ma fyzicky zabolelo na srdci…
Ľudia, spamätajme sa. Láska je tak vzácna, je jej na svete tak málo a tá vzťahová neprichádza každý deň. Je to dar. Prijmite ho. Nenechajte ju odísť bez možnosti naplnenia. Už stačilo. Konajte. Zdvihnite telefón, napíšte, choďte ju objať! 
Keď sa budete ľúbiť, NEEXISTUJE, aby to bolo zlé!
