Príliš tučná, príliš chudá …
Akýsi kultúrny, spoločenský a etický posun nás po rokoch naučil, že z obezity sa nevysmieva, že sa na ňu neupozorňuje, nie je to vhodné… (V posledných rokoch do toho ešte pozitívne vstúpila téma sebalásky, ktorú si síce niektorí vysvetľujú nešťastne a trošku netradičným spôsobom ale o tom možno nabudúce.)
Aj deti učíme, aby sa nevysmievali svojim obéznejším kamarátom. Jednoducho, povedomie v tejto téme stúpa. Možno aj preto, že sme pochopili, že za kilami navyše môžu byť náhle hormonálne zmeny, nefunkčná štítna žľaza, lieky, starosti, klimaktérium atd. Možno sme uvedomelejší a možno nám v tom tak trochu pomohla aj epidémia obezity, ktorá sa prijala a normalizuje a nie je už ničím výnimočným. (40-50tnici, pamätáte si na základku? „Tučko“ v triede bola skôr rarita, dnes normál)
Rozmohol sa nám tu však takovej nešvar.
Pred pár týždňami som postla túto foto z dovolenky, súvisela s témou nadýchnutia sa po prijatí a pustení situácie. Čuduj sa svete, oveľa viac zaujalo moje brucho. Asi preto, že ma nie je bežne vidieť na soc. sieťach v plavkách, s odhaleným zadkom, bruchom alebo výstrihom. Nebolo to prvoplánové, jednoducho kratší top a roztiahnuté ruky ukázali kus holej kože. To by nebol až taký škandál 🙂
To zaujímavé ale nasledovalo potom.
Dostala som niekoľko starostlivých reakcií typu:
– Si už príliš chudá, mala by si pribrať.
– Preháňaš to, čo chceš žiť 100 rokov?
– Ty si poriadna extrémistka
– Nemala by si to tak preháňať s cvičením
– Chceš sa zničiť kvôli tehličkám na bruchu?
– Mima, najedz sa lebo sa stratíš!
(viem, že sa spoznávate drahé moje kamky a viete, že vás ľúbim, len vás teraz trochu „zneužívam“ na otvorenie pohľadu aj pre ostatných)
Tak ako máme rešpekt k ľuďom, ktorí toho majú na sebe nalepeného trochu viac, absolútne ho strácame k tým, ktorí toho majú tak akurát alebo menej ako „by mali“. Odhliadnuc od faktu, že pracovať na svojom zdraví je naša psia povinnosť voči telu, zdraviu a v neposlednom rade aj duši. Ale to by bolo na inú tému. Skôr ma zaujíma Kde?, prosím, Kde sa vzala „odvaha“ zhodnotiť niekoho, že je príliš chudý? A následná potreba mu to povedať cestou medzi regálmi v Kauflande, na stojáka, na počkanie, namiesto „Ako sa máš?“ Podľa akých meradiel si dovolíme zhodnotiť, či je človek príliš nejaký? Máme v očiach BMI kalkulačku alebo? Vieme ako sa druhý cíti vo svojom tele? A či nie je chorý? Či neprežíva ťažké obdobie? A či nie je naopak najzdravší aký kedy bol? A cíti sa najlepšie ako sa kedy cítil? Čím viac sme benevolentnejší k obezite, tým viac sme nekompromisní k štíhlosti, nebodaj vyšportovanosti . A nielen nekompromisní, ale aj drzí, zasahujúci a dávajúci nevyžiadané rady.
Pohoršenie nad obezitou sa vytráca, pohoršenie nad štíhlosťou stúpa. Človeka s nadváhou považujeme za štandard, človeka cvičiaceho 7 dní v týždni so zaslúženými tehličkami na bruchu za extrémistu. (aj keď o tie tehličky vôbec nejde)
Toľko paradoxov vidím v mojej ambulancii, kedy si klučku dverí strieda žena, ktorá chce schudnúť, lebo jej obezita už má jasný negatívny vplyv na zdravie a následne za ňou žena, ktorá ma tam úpenlivo prosí, aby som jej pomohla pribrať aspoň 2 kg. Tie 2 kg, ktoré každý druhý priberie po hojnejšom víkende.
Jednoducho, sme rôzni. Uvedomme si, prosím, že povedať niekomu „Fúú, dosť si pribrala, mala by si schudnúť!“ je rovnako nevhodné ako povedať niekomu „Fúú, si dosť chudá/šľachovitá/svalnatá, mala by si viac jesť!“
Táto téma mi pomohla lepšie zavnímať ako sa asi cítia celoživotne chudí ľudia, ktorí snívajú o každom kile navyše. Nejde o mňa. Viem, kto som, ako žijem, ako roky rokaté bez ohľadu na módne trendy jem a prečo tak jem, ako cvičím, koľko a prečo a ako sa cítim. Ale čo tí, ktorí si štíhlosť nevybrali a bojujú za pribratie každého kila? Buďme k sebe láskaví, tolerantní a ctime sa navzájom.
