S negatívnymi emóciami ZO ZRANENÍ nemá zmysel bojovať…
Nikto nechce cítiť smútok zo zrady, krivdu, vinu, hnev z opustenia. Nie je to nič príjemné. Neradi sa tak cítime, preto sa tomu vyhýbame. Dištancujeme sa od nich akoby ani neboli naše. Nechceme ju prijať za svoju, kto by chcel? Negatívna emócia je ako Čierny Peter. Je tu ale nikto sa k nej nehlási.
Moderná doba nám ponúka milión možností ako pred negatívnymi emóciami ujsť, ako sa odpojiť sami od seba ako ich poprieť, nepriznať, potlačiť, preložiť ich tým, že si pridáme prácu, utekáme zo samoty domu, beháme po párty, nadviažeme rýchlo nový vzťah ako leukoplast na ten predošlý, nakladáme si v posilňovni viac ako obvykle, pridáme ďalší šport alebo hobby… čím viac tieto možnosti využívame, tým viac odďaľujeme samotný proces liečenia sa zo zranenia. Vyrovnávať sa s emočnou traumou, stratou či odmietnutím prostredníctvom vytrvalosti, zaneprázdnenosti a potlačením emócie vo vnútri alebo snahou o jej prehlušenie, je nekonečne dlhá a vyčerpávajúca cesta. A na pohľad menej bolestivá. KLAM. Neverte tomu, že tým, že si zahltíte hlavu aj telo niečím iným, spracovávate emóciu 
Bez toho aby sme traumu spracovali, v nás zostane a otrávi telo aj dušu a neskôr sa začne hlásiť…
ALE až precítenie emócie bolesti, keď ju vpustíme dnu takú aká je a zavnímame ju, neutekanie od nej, neodvádzanie pozornosti, nám pomôže prežiť ju na tele až do kosti, zavnímať, kde nás bolí, precítiť bolesť, prijať, zmieriť sa s ňou a pustiť, to je cesta k vyliečeniu. Fyzická bolesť (stiahnuté hrdlo, rozbúšené srdce, kŕče v bruchu, stuhnuté končatiny, podráždené črevá) je neoceniteľný prejav a barometer tej emočnej bolesti a je tu práve na to, aby nás upozornila, že na emočnej úrovni máme niečo nespracované. Emočná bolesť sa nelieči egom/rozumom. Nepomôže utekanie/riešenie situácie, ktorá nám to spôsobila.. emočná bolesť sa lieči opäť len emóciou, ktorú si dovolíme precítiť. Neexistuje skratka, je ilúzia myslieť si, že sa dá od nej odpútať pozornosť. Možno na chvíľu ale ak predsa len príde chvíľa ticha a ona príde, aj tak si na nás trpezlivo počká, kým si ju prežijeme. Alebo nás dohoní ešte viac v ďalšom vzťahu, pri ďalšom emočnom zranení. Prejaví sa to ako odpojenie od emócie a vzťahov. Bude sa k nám vracať cez vzťahy, kým si bolesť nepriznáme a nevyliečime. Inak svoju minulosť budeme prežívať aj v prítomnosti. Čas nie je lineárny, nesieme si ho v sebe. Akákoľvek neprijatá bolesť je prítomná v nás. Nezmiznú samé od seba. Musíme nimi prejsť.
Telo vie, čo robí, je múdre, múdrejšie ako naše ego, ktoré sa tomu bráni. Vedela si, že pod negatívnymi emóciami, ktoré odmietaš precítiť, sa skrýva tvoj skutočný smiech a sebaláska?
Telo vie, že každé emočné zranenie musí stráviť rovnako tak ako musí stráviť pokazené jedlo. Pri pokazenom žalúdku tiež nehádžeme do seba všetko, čo vidíme s vierou, že to nejako prekryjeme. Nejdeme skákať cez švihadlo, ani nejdeme vymetať bary. Stiahneme sa sami do seba, doprajeme si pokoj a telu dostatok času na zotavenie. Je to jedna z najťažších prác so svojimi emóciami. Tam sa ukáže tvoja sila. Nie v tom, že nepustíš slzu.
Je bláznivé myslieť si, že telo má iný spôsob regenerácie pri fyzickej bolesti ako pri tej emočnej. ZABUDNITE!! Iná cesta nie je. Na emóciu neexistuje pancreolan.
