Sebaprijatie

Pred pár dňami ma upútal status našej známej kabelkovej návrhárky, ktorý ma od tej doby niekde na podvedomí akosi neopúšťal..

Postla samú seba v plavkách na fotkách, aby (predpokladám) ukázala ženám svoju autenticitu, aby ich namotivovala, inšpirovala, vyzvala, povzbudila. Nepostla totiž zrovna postavu modelky aké sú nám denne servírované z FB a Insta profilov.

Bolo to odvážne, sakra odvážne. Myšlienka statusu bola „sebaprijatie takej aká som“. Doslova tým „pozvala“ k fb diskusii pod jej statusom a že teda boli tie komentáre rôzne asi nemusím hovoriť. Zaujímavé čítanie pre sebaobohatenie, rozšírenie svojich vlastných pohľadov a pochopenie akí rôzni vieme byť, ako rôzne dokážeme veci vnímat, hodnotiť, súdiť, vidieť. Dali o sebe vedieť 2 tábory.. ženy, ktoré tento počin pozitívne prijali, tlieskali, ďakovali, lebo bol pre nich tento status ako oficiálnym vyhlásením, odobrením, schválením, že možem sa mať rada, nech vyzerám akokoľvek. A POZOR! Že môžem vyzerať akokoľvek..

Druhý tábor, ktorý začal poukazovať na nebezpečie prijatia a znormalizovania obezity za zásterku sebalásky a sebaprijatia. Tenká hranica. Tenký ľad. O pravdu sa bili 2 skupiny a myslím, že oprávnene.. niekoľko dní vo mne na podvedomí táto téma rezonovala.. nie že by som kvôli tomu nemohla spať ale bola prítomná a neodchádzala z mysle…

Čo je už veľa a čo nie je stále dosť? Čo je už obezita a čo žena „krv a mlieko“? Kedy je čas si zložiť ružové okuliare a pozrieť na seba realisticky.. nie z pohľadu váhy ale toho, čo už na vedeckej úrovni kilá navyše a so sebou prinášajú. Kde máme oceniť schopnosť sebalásky, autenticity a obdivu k prijatiu sa aká som a kde už treba ženou zatriasť, aby netrepala somariny a začala so sebou robiť niečo skôr ako bude neskoro?

V ambulancii sa mi objavujú obe skupiny medzi pacientkami.. tie, ktoré by si už zaslúžili na zadok a tie, ktoré by potrebovali viac láskavosti samé k sebe.

Som veľký pragmatik, analytik, šťúrač a veci mi musia dávať zmysel. Nezožeriem všetko ako na tácke.. ani v oblasti alternatívnej medicíny. (Tam som dokonca ešte prísnejšia).

A tak som sa šťúrala a šťúrala v tom a šťurala, sama v sebe, v hľadaní „pravdy“..

Dnes som v prestávkach medzi pacientami vyšla na slniečko a ako som tak stála, zahľadela som sa na svoje chodidlá. Neznášala som ich snáď 20 rokov. Prisahám. Dlhokánske chodidlá ako Pinocio, krivé prsty, smatľavé nohy. 20 rokov som nenosila otvorené topánky, šľapky, žabky, sandále. Neprípustné!! Aj v najväčších horúčavách som sa potila v botaskách. K sukni, ku kraťasom aj k svadobným šatám . DEBILKA Ako som tak na ne pozerala v kamienkových sandálikoch.. prišlo to. Toto je sebaprijatie!!!

Vec, ktorú na sebe neviem zmeniť, začnem tolerovať a neskôr mať dokonca rada. Napríklad chodidlá.. také aké sú. Nie je to tým, že by opekneli ale že ich prijímam Až tak, že nemám problém si už kúpiť sandálky, ktoré pútajú pozornosť

Ale, do čerta, ženy!! Ak sa dá na sebe zmeniť niečo vlastným úsilím, prácou, disciplínou, sebazapretím, sebaláskavosťou a konzistenciou a SÚVISÍ to s vašim zdravím, tak to začnite robiť skôr ako bude neskoro. Lebo tých tragických prípadov sebaklamu vedúce k zdravotným problémom vidím vo svojej ambulancii každý deň neúrekom..