Och, ako často a až tragicky sa občas stratíme, v dnešnej dobe tak modernom slove, AUTENTICITA.
Zo včerajšej terapie: pacientka bola u mňa prvýkrát. Počas úvodného terapeutického rozhovoru, kde preberáme celú anamnézu a človek má možnosť sa rozrozprávať, najlepšie zavnímam osobnosť.. jej bolesti duše, to či je v roli obete, vzorce v ktorých človek uviazol, reakcie na život, spôsob riešenia problémov atd atd. (Okrem iného mi to hneď napovie ako sa bude s človekom pracovať). 
Pacientka bola rázna dáma. Niekoľkokrát nezabudla povedať, že vzhľadom na svoj vek sa už na nič nehrá a „každému povie do papule, čo si myslí“. Bola na to veľmi hrdá a neľutuje vraj ani jeden stratený vzťah a hádku, ktorá z toho vznikla. Lebo je vraj AUTENTICKÁ! 
Nie priatelia. To, že niekomu vypapuľujeme, vybuchneme, hulákame, sme na neho hrubý, drzý alebo boľavo krutý, či necitlivý, nie je autentické. Ani zrelé, vyspelé a vedomé. 
Byť autentický znamená KONAŤ V SÚLADE SO SEBOU. Počúvať svoju dušu, nepokračovať na miestach, s ľuďmi a v situáciách, ktoré nie sú v súlade s nami, ktoré nám už neslúžia. Byť autentický znamená dokázať počúvať volanie svojej duše a neísť proti nej. V práci, vo vzťahoch, v živote. 
BYŤ AUTENTICKÝ JE VÝPOVEĎ SMEROM K NÁM, NIE K INÝM. 
